Každý sám a všetci spolu

Je zimný čas, pre včelára relatívne pokojné obdobie, keď sa môže na chvíľu posadiť a venovať sa činnostiam, na ktoré inokedy, v sezóne, vôbec nezostáva čas. Jednou z nich je aj čítanie starých kníh a časopisov. Mnohé veci sa s pribúdajúcimi poznatkami menia, niektoré zasa naopak, zostávajú skoro bez zmeny. A niekedy človeka až prekvapí, akí sme konzervatívni, ako trváme na svojom a ignorujeme poznatky, ktoré svet dávno preveril a s úspechom ich využíva.

Písal sa rok 1968. V relatívne uvoľnenom spoločensko-politickom ovzduší sa niektorí našinci občas obzreli aj za humná, smerom na západ. Po prieniku rôznych informácií o úľových systémoch a spôsobe chovu včelstiev sa objavila aj kritika nášho tvrdošijného zotrvávania na vžitých praktikách, najmä včelárovom hospodárení…

Autor jedného z článkov na túto tému píše: Zatiaľ čo v Amerike nijaké tradície včelá-renia nemali a od začiatku museli včely chovať v jednoduchých debničkách, v Európe bolo tradičné včelárstvo v nerozoberateľných úľoch veľmi silné. Náš starý včelár kedysi z pohodlnosti odpílil v lese klát a doniesol ho bližšie k domu, aby na jar nemusel chodievať vyberať med po celom lese. A keď už ich mal niekoľko, vyrobil pre ne striešku a bol primitívny včelín. Aj úle si robil sám a robí si ich dodnes. Nedostatok osvety, vhodných úľov, nedostatok potrebných pomôcok, slabo rozvinutá doprava… to všetko boli dôvody, ktoré autor označil za príčiny zaostávania. Pri trošku prísnejšom pohľade na stav vecí môžeme smelo konštatovať, že na východiskovom stave, spôsobe nášho myslenia, sa ani za uplynulých štyridsaťpäť rokov veľa nezmenilo. Autor spomínaného článku bol zjavne dobrý vizionár, lebo konštatoval: „ U nás je a bude prevaha záujmového včelárenia nad profesionálnym “

Čo z toho plynie? Zotrvávanie na tradičných včelárskych postupoch je dnes ešte väčšou brzdou napredovania, ako to bolo v minulosti. Vytvára začarovaný kruh – málo včelstiev, nízky zisk, minimálne možnosti investícií do ďalšieho generátora zisku… Chov včiel v takýchto podmienkach nie je plnohodnotný podnikateľský život, to je len prežívanie… Mnoho práce, málo pláce. V rozvinutej spoločnosti nemôže každý robiť všetko sám. Ak nefunguje normálna deľba práce, klesá výkonnosť, všetko je predražené.

Dnešná štatistika prevahu malých včelárov jasne dokazuje. Z nej následne pramení nespokojnosť včelárov so súčasnou dotačnou politikou štátu. Kapitálovo slabé mini far-mičky včelárov (pomenované terminológiou EÚ) popri zamestnaní, v dôchodku, bez ambícií ďalej rásť, s plánovanou životnosťou desať, možno dvadsať rokov, sa domáhajú jednoduchých a lacných úľov, medometov… a ostatných včelárskych pomôcok. To je veľká výzva pre súčasných i potenciálnych výrobcov a dovozcov včelárskeho inventára. Je chybné domnievať sa, že každý chovateľ včiel je odhodlaný celý svoj zisk investovať do nákupu nových vecí s neistou návratnosťou. Včelárstvo je koníček – ale veľmi často aktivita, ktorou sa ľudia ratujú. Keď bieda zatlačí, včelári a včelstvá pribúdajú.

V ostatných rokoch u nás stavy včelárov permanentne rastú. Podiel na tom má aktívna politika vrcholných včelárskych orgánov i rezortného ministerstva. Dosaďte si do rovnice ostatné známe veličiny a skúste sami vypočítať v akej etape vývoja sa nachádzame… Rozvoj včelárstva je jedným z riešení alternatívnych východísk z tejto situácie, ale je to úloha pre každého a všetkých nás zároveň.

Ján Repka